Potom tu bolo Leverinho, dnes už Cais da Lixa. Miesto, ktoré by väčšina ľudí asi prešla bez povšimnutia. Pre nás sa však stalo jedným z tých malých orientačných bodov, ku ktorým sa človek vracia, keď chce cítiť skutočné Portugalsko. Bola to taká klasická slovenská stará štvrtá cenová skupina – na portugalský spôsob. Nič sa netvárilo krajšie, ako naozaj bolo. A práve preto to fungovalo.
Nulová angličtina, úplne prirodzené porozumenie, šípky, malé drobnosti k pivu, návraty, pri ktorých už nebolo treba veľa vysvetľovať. Aj tá nekvalitná fotka patrí presne tam, kam patrí aj ten príbeh: nie je uhladená, ale je pravdivá. Takto sme to videli, takto to zachytil mobil a presne takýto bol aj ten večer – trochu hmlistý, trochu melancholický a úplne náš.
