Počas našich ciest sme strávili obrovské množstvo času priamo na rieke Douro. Zatiaľ čo lode v noci kotvili, my sme cez deň sadali do auta a krížom-krážom objavovali vnútrozemie do najmenších detailov. Raz sme tak sedeli v malom bare v prístave v Entre-os-Rios s našimi portugalskými kolegami – námorníkmi. K pivu si objednali misku žltých bôbov – tradičných tremoços. Zachutilo mi to, tak som sa šiel majiteľa opýtať, ako si to môžem pripraviť aj doma tak, aby som sa z toho neotrávil. Všetko mi ochotne a s úsmevom vysvetlil.
Večer, keď sme už boli späť na lodi, zrazu niekto zaklopal. Pred loďou stál on. V rukách držal obrovské vrece sušeného bôbu, odhadom päť kíl. Nechal nám ho tam len tak, aby som si ho mohol doma pripraviť. Bez očakávania, bez divadla, bez biznisu. Presne takéto situácie zanechávajú v človeku najväčšiu stopu.
